Každý jeden deň býva milý, keď už sa tajne teším na svoju večernú chvíľu :)
Snažím sa netešiť príliš, pretože ten okamih sa nedá vyrobiť. On musí sám prísť. A tak ho len volám.
... a keď príde večer a radosť chce byť prítomná, tak jej dovolím vojsť. Vtedy sa pohodlne usadím, možno si nalejem pohár vína a nechávam plynúť všetko čo vo mne je....
Tieto chvíle si veľmi vážim. Už len preto, že kedysi som za nimi dychtivo bežala a ony predo mnou stále utekali. Nevedela som si sadnúť a robiť pre svet zdanlivo "užitočné nič". Prenasledovali ma výčitky, že neprodukujem, nerovnám sa druhým, nedodržiavam pravidlá, neplním plány...
Asi k tomu veľmi prispeli deti. Stále ma učia. Nikdy nepríde chvíľa kedy si poviem, že už som na všetko prišla. Ten moment by ma zničil, lebo by som sa nemohla posúvať ďalej, nemohla by som ŽIŤ
Keď sa započúvam do seba, počujem niečo tvorivé. Vyhrávalo to tam už dávno v minulosti, ale nevedela som ticho načúvať. Nie je to nijaká svetoborná skladba - u mňa je to iba jemná melódia vo vánku. Samozrejme že ma vždy fascinovali rôzni umelci, tvorivé duše, ľudia z ktorých vypadávajú ohromné diela. Mali a aj majú môj veľký obdiv, ale akokoľvek v sebe badám niečo kreatívne, vo mne to má jednoducho intenzitu vánku :) Sprevádza ma to mojím obyčajným životom... a to som JA
Je veľmi, ale naozaj veľmi príjemné nájsť "to svoje". Kriticky, bez dychtivosti po niečom čo je niekoho iného. Až potom sa dostaví pocit radosti, pohody, pokojná chvíľa, ktorá nie je vymyslená... a nikam neutečie. Spoznávať samú seba - to je pre mňa umenie, námaha, radosť, DAR
Objavujme samých seba, a potom môžeme seba dávať a objavovať aj druhých...
PeTvoRka
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára